nedeľa 18. apríla 2010

EHMK 2013 close up tyzden 5

Európske hlavné mesto kultúry - Košice, rok 2013. Muž s Asusom zaveseným na pleci jemným pohybom palca stláča diaľkové od novučičkého auta. Je slnečný deň, niečo okolo 9:30, vtáčiky iskrivo štebotajú keď na zadné sedadlo dopadá nové číslo stále fungujúceho Týždňa. V mysli mu pri pohľade na nový streetartový výtvor prebehne hmlistý obraz spomienky. Tenkrát to bolo celé o tom aby pozdvihli kultúru, aby zastrešili upadajúceho ducha doby, aby ponúkli miesto alternatívnej scéne. "Pcha", ulahodí si. Stojím opodiaľ a v mojej mysli buráca vlak nadávok. Čo iné sa dá čakať od človeka čo vyrástol v obývačke, v ktorej jednu stenu tvorila idilická veľkoformátová fotka švajčiarskej alpskej pokojnosti.

Nedávno v našom meste prebehla diskusia na tému, ktorá mala bežnému občanovi umožniť priamu konfrontáciu s organizátormi EHMK. K slovu sa dostli obe strany, ale ako sa dalo čakať, všetko bolo o peniazoch a o jednom veľkom koryte, ku ktorému sa svinky hrnú. Za 60 miliónov eur, sa toho zrekonštruuje veľa, a samozrejme naprojektuje, to celé treba zanalyzovať, vypočítať riziká a na to všetko máme predsa firmy a ľudí. Proces birokratických prieťahov a naťahovačiek a samotná realizácia tohto projektu začínajú pripomínať stavbu ďialníc na Slovensku ci v Česku. Druhou stránkou sú predstavitelia kultúrnych organizácií, ktorých od koryta odsunuli, právom nahnevaní. O samotnej diskusii sa snáď v najobjektívnejšom zázname dočítate tu.

Som milo prekvapený tím, ako sa rozhýbala kultúra v našom meste, ktoré sa z nudnej patriotickej provincie Východ rázom vyšvihlo na mesto, v ktorom sa nemusíte nudiť, ak vám chutí umenie. Pravdou zostáva, že projekt už teraz kultúrnej obci pomohol, no je ťažké vyhovieť každému. Otázka financovania a toho, kto dostane a nedostane dotácie však nie je vždy transparentne riešená. Oná kultúra môže vznikať naozaj z čistého presvedčenia a osvety. Ku príkladu spomeniem bezplatné prednášky What the hell...is?, smerované širokej vrstve, ktorá javí záujem o súčasnú kultúru. Ďalším príkladom obrovskej snahy v našom meste je projekt DOCsk, nultý ročník festivalu slovenských dokumentárnych filmov. Paradoxne ale od takto prínosného projektu na svoju škodu EHMK neprispelo. Na tomto mieste chcem ale zdôrazniť problém.

Dôležitejšia je angažovanosť, umelecký prínos alebo známosti? Samozrejme na kultúrnom trhu musíte disponovať všetkými tromi, no čas od času sa zastavím na pomyslenou agendou, ktorou pracuje naša radnica, ktorá sa prezentuje EHMK a podporou alternatívnej scény. V skutočnosti je to len ďalšia politická hra o financie a službičky, a neprávom odsunutý majú k dispozícii dve riešenia. Ostať plakať v kúte a dokázať, že im šlo iba o dotácie a nie o samotnú kultúru, alebo sa postaviť na nohy a nájsť iné riešenie, či sponzorov, a dokázať tým opak.

Unavujú ma diskusie, darmožráčov a ufňukancov, ktorý vidia príležitosť presadiť svoje záujmy a nie záujmy nás všektých. V takýchto prípadoch ma ich odsunutie od dotácií vôbec nemrzí. Čo ma mrzí je magistrát, ktorý bez akéhokoľvek kultúrneho vzdelania rozhoduje o projektoch a o ich dotovaní. Našťastie sa nájdu aj takí, ktorých to neodradí, a právom im sklaniam poklonu a vyslovujem obdiv.

Birokratický stupeň v tejto veci nemožno obísť, a je načase to akceptovať ako potenciálnu prekážku v celom procese. Taktiež nikto a nič nezabráni rôznym politickým prestrelkám a pokusom o nadvládu alebo sebaprezentáciu. Hoci si rád vypočujem prednášku Asusáka o tom, že umenie a kultúra nemajú úroveň, dianie v mojom rodnom meste vraví niečo iné.  Dramaturgovia v Tabačke a Kulturparku, či mnohé novovzniknuté projekty vravia o niečom inom. To že si Asusák zapne po ťažkom dni TV a vidí v nej Panelák či Superstar frančízu svedčí len o jeho úpadku. Use the city! 


nedeľa 11. apríla 2010

úvaha o mojsejovcoch

Už dlhší čas z kuchyne manželskej dvojice Mojsejovcov počuť len varenie. Hviezdne slávny pár je živým príkladom fungovania negatívnej reklamy v praxi. Úsmev mi na tvári vyčarí spomienka, ako mi vypatlaný šofér sťahováckeho auta rozprával o tom, že Braňo Mojsej je fajn človek a že ho pozná. Chudák sa chcel blisnúť pred mladým uchom. Mal som sotva šestnásť a život bol pre mňa krabička cigariet skrytých v hydrante. č jednom som mal však jasno: Braňo Mojsej je bývalý čašník z Rokoka, ktorého si narazila bohatá panička, ktorá si narazila VSŽ počas privatizácie.

Mojsejovci sú najslávnejší a najstupídnejší manželský pár na zemeguli, ktorý sa ako rakovina rozliezal posledných päť rokov slovenskými médiami. Mojsejovci mali vlastnú reality show, kde urážali všetko okrem psa Kusaja. Vyhral ten, ktorý sa pchal najviac Mojsejovcom do zadku. Mojsejovci mali vlastnú talkshow, a nebáli sa žiadných otázok, čo ostatne môžte posúdiť v nasledujúcich reakciách.




Okrem bývaleho čašníka tvorí "mozog" dvojice manželka Nora, prepudrovaná a korpulentná podnikateľka, ktorá svojím východniarskym prízvukom a neslušným a jednoduchým vyjadrovaním dotvára celkový image snobizmu plného gýču. Ich dom je preplnený značkovým nábytkom, a oblečením, pri ktorom stále upozorňujú na pôvod a cenu. Mojsejovci sú živým príkladom ako sa správa hlúpy človek, ktorý má peniaze, avšak nedokáže s nimi narábať. Miesto charitatívnych aktivít sa venujú nadbytočnému nakupovaniu kožuchov hodnoty auta a ešte sa pri tom nechajú natáčať, aby to zvedavý národ videl. Veľmi výrazným prvkom ich charakteru je alkohol, Braňo ako bývalý pacient protialkoholickej liečebne



Ich konanie je odzrkadlením našej doby, a čo to napovedá aj o mediálnej kultúre, ktorá sa podieľa na úpadku hodnôt. Myslím, že napriek tomu, že tento článok vôbec neznie objektívne vyjadruje v jednoduchosti všetky emócie ktoré sa nahormadia s ich menom. Perličkou na záver nech Vám je gýčovitá pieseň samozvaného rockera z Pereša ako aj jeho analýza celkovej situácie. Ako sa vraví, talenty treba hľadať, blbec sa presadí sám.






nedeľa 28. marca 2010

interaktívna televízia v praxi

Už ste si niekedy snažili predstaviť čo sa vyvinie z mixu komerčnej televízie, ktorá sa rozhodne byť interaktívna? Podotýkam, že cieľovou skupinou je puberta a samozrejme chcu zarobiť. Podotýkam že interaktivita spočíva v hlasovaní za pesničky, ktoré budu hrať a v zúfalých SMSkách honičov, ktorý chcú popísať, možno aj viac. Podotýkam, že ste na slovenskom trhu...



Tak ešte raz a jemnejšie. Podobné projekty sa poslednými rokmi rozliezli kade tade po Rumunsku, Bulharsku a iných národoch s italo disco základom v mentalite nenáročnej populácie. Svoju cestu si tieto SMSkové, pardon interaktívne teleprezentné, sensorama imerzné televízie našli aj v končinách srdca starého kontinentu, aj keď pri hlbšom sociologickom skúmaní ma napadajú nezamestnaný v Nemecku, ktorí majú ešte debilnejšie televízne chute, a tak si tvrdením o pôvode týchto staníc prestávam byť istý. Nezdá sa mi potrebné hlbšie predstavovať oné tanky útočiace na kultúru a vkus mladých, na Slovensku ich reprezentuje tradične MusicBox Tv a v Českej republike fenomenálne Očko Tv.



Prečo v nich vidím problém? Pretože sú preplnené paradoxne prázdnotou, sexistickými SMSkami pubertiakov alebo osamotených inzerentov, gýčom, túžbou byť MTV a pretože v ich vedení sedia ľudia, ktorý dokážu zaplatiť licencie, a Tv berú ako biznis, a kultúra vysielania je na ich okraji záujmu. V princípe celé vysielanie riadi ten, kto má peniaze na to, aby posielal SMSky, väčšinou samotný neumelec, a takto znečisťujú vysielanie celý deň, a nevzdelaná a nekompatibilná časť spoločnosti dostala svoje demokratické právo rozhodnúť o tom, čo sa bude pozerať, bez vstupu akejkoľvek autority okrem Mgr.Art. Dollára.
Vzdelaný človek, s vkusom, nepozerá televíziu, lebo na slovensku by musel pozerať iba STV2, v horšom prípade, ak vlastní televízor, neobetuje euro na takúto idiociu. Dobre vie, že Kittner sedí pred telkou a posiela si SMSky.



V dobe keď nebol Youtube, Vimeo, ViVO to bol jednoduchý spôsob, ako sa dostať k hudobným klipom, a svoj vek keď ostantí mali pubertu som trávil s Music Boxom, a hlboká jazvy v mojej duši liečim dodnes. Našťastie tieto a im podobné stanice s postupom internetizácie smerujú na okraj trhu, a ani stupídne telefónovacie súťaže a ani reklamy na pleťovú vodu ich nezachránia. Jeden by si myslel, že boj končí tu, ale prezieravejší realista zhliadne problém v oných jazvách, ktoré mladých nútia vyhľadávať prázdne gýčovité pesničky obnažených tiel, leta, pseudolásky, nútia ich netrúfať si na umelecky a esteticky hodnotné diela, ktoré nedokážu so svojou vypestovanou výbavou správne uchopiť. Netvrdím, že Music Box je vinný z úpadku hodnôt, no v tomto komplexnom probléme má svoje pevné miesto.



Na záver by som tu napchal najbrakovejších a zároveň najusilovnejších SMSkujúcich zo slovenskej scény, menovite podľa stupňa znechutenia: Braňo Mojsej, Martin Kittner, Anna Gajja, 3ses3, Emily, Ramada, Lobo. Samozrejme je ich viac, a ja sa im veľmi rád o týždeň povenujem. Záverom tu pridám ešte pár ukážok, konkrétne najhnusnejšie.



sobota 20. marca 2010

Panelakovy shit-com

Prihlúpla zvučka. Bez ekéhokoľvek obsahu, opúšťa hrdlo lídra Desmodu, pomaly infikuje mozgy ustarosteného ľudu. Kdekto popri nej pohodlne presunie vankúše na gauči do polohy OFF a doslova sa vypne na gauči. Zrakový nerv následne začína masáž, v skutku postprodukčne obstojného (na slovenské pomery) obrazu, no ak by som mal pokračovať ďalej k zvuku a s ním súvisiacej sémantickej rovine, zájdeme raz opäť do čierneho lesa, do tmavej smradlavej bažiny, kde sa aj tie najmenšie telá neštastných hlodavcov rozkladajú dlhé roky.

Avizovaný sitkom, ktorý mal ohromiť slovenského nenáročného diváka (tvorí väčšinu populácie) sa so svojim príchodom zmenil na "denný seriál", dennú dávku gýču, susedskej zvedavosti, prázdnych typizovaných postáv, nevtipúných vtipov, stupidity, nízkosti, midcultu, a stašákovej strednej vlny. Ako tvorcovia prišli na to, že bežné susedské veci, aféry a deriváty telenoviel nazvať sitcomom? Paneláku chýba vtip, a akýkoľvek náznak inteligencie, od sitkomov ako Black Books alebo IT Crowd, či miliardy ďalších ho oddeľuje nekonečná priepasť, preto tvorcovia uprednostili pred avizovaným sitkomom po čase názov "denný seriál". Hurá, dostali sa tak na úroveň zubnej pasty.




Panelákový dej dopĺňa skupina mladých a nádejných hercov, pre ktorých sa na slovenskej scéne nenájde angažmá. Mnohý sa objavili vo filmoch, mnohý na divadelných doskách, ale hold, pri stave slovenskej kinematografie a počtu hercov sa nič iné ani nedá očakávať. Onoho času som na festivale zhliadol film Nedodržaný sľub, a výkon, ktorý mladý herec Samuel Spišák predviedol, nemal ani štipku spoločnú s bezduchým a tichým synom panelákového páru. Do tej doby som netušil o jeho naozajstnom talente, ktorý v seriály nie je vôbec vidieť. Nakoľko herci už dávno nemajú mecenášov, jediným východiskom je upísať sa "diablovi" a svoju dušu naveky spájať s bezduchou továrňou na peniaze.

Hlavou scenáristického týmu je Andy Kraus, presadzovateľ otrepaného bradatého, maďarskopoľovníckeho humoru, ktorý sa drží takto za závesom stále na scéne slovenského "humoru", aj keď je zjavné, že inšpiráciu stratil už niekde v polovici zábavnej relácie Uragán. Ako som už v tomto článku spomenul, slovenský divák je nenáročný, po celom dni upracovaný, odvšadiaľ naň striehnu informácie, a tak nečudo, že Panelák vníma polovične, v OFFline režime. Nedokážem sa stotožniť s myšlienkou, že táto situácia bude neustále pritvrdzovať na intenzite. Že avizovaný sitkom nadobudne rozmer telenovely, a pod zámienkou vlastnej televíznej tvorby bude komerčná televízia presadzovať takúto nízku kultúru.

Recept na úspech viac ako 400! častí je v tomto prípade zrejmý: gigantické množstvo reklamy, predstavitelia postáv a ich stratený téglik od jogurtu pri vyhadzovaní smetia v hlavnom spravodajstve, 50 percent vysielania dvoch staníc o venované problematike Paneláku. Pre odvážnych odporúčam nabúrať archív televízie JOJ,a citlivejší nech si donesú Kinedryl, lebo toto bude šialená jazda!!!

sobota 13. marca 2010

Welcome to my domovina

Zachovalá favoritka je naplnená očakávaním. Tlačím sa v nej s bratom a známymi, naše hlučné spomínanie preruší odstavenie motora a povel k výstupu. V ďialke a hmle sa čnie novopečený zrub a vidina pohodového zakončenia večera.
Zariadenie prevyšuje bežný sídliskový štandard, no prevláda akýsi kult zberateľstva, príklon k tradíciam, drevu, rodnej hrude. Priestranná pivnica, kam sa na príjemné chvíle utiahla mužská časť osadenstva je narvatá výberovým alkoholom. S ubiehajúcim časom som sa začal viac a viac zaujímať o samotného majiteľa, o ktorom ma čakalo malé prekvapenie. Chata patrila spoluautorovi textu pesničky „Domovina“, piesne, s ktorou chce politická strana SNS prilákať voličov k urnám.

Už po prvom vypočutí tejto agitačnej piesne mi prišlo nevoľno, z viacerých dôvodov, a to tak muzikologických ako aj politických. Nežiadúca kombinácia týchto dvoch elementov vyvoláva rozporuplné reakcie, u tochto pokusu ide o totálne fiasko. Z hudobného hľadiska pieseň balancuje na hrane šlágra a volksmusik, no aby sme vyhoveli spevákovi použijem vágny pojem „stredný prúd“ a popmusic. Od doby relácie Repete, na ktorú voľne nadväzuje Stašákova relácia Kaviareň Slávia, sa jeho tvorba podstate nemení, no vzhľadom na cieľovú skupinu poslucháčov tento fakt nie je prekvapením. Nemastný a neslaný základ svojím hlasom okrem Petra Stašáka dopĺňa Vladimír Čečot, ďalší z rodiny Maxim Turbulenc a podobých na poslucháča nenáročných projektov, ono hranie v kapele je jedno z jeho piatich zamestnaní na plný úvezok. Nečudo, že dieru do sveta v hudbe nespraví.


Čečot, úspešne využil vlnu privatizácie, momentálne pôsobí ako štátny tajomník ministerstva vnútra, a na dvoch vysokých školách, a je to pravý československý politik dušou aj srdcom. Z rodinkárstva, netransparentných tendrov po známostiach či kontaktoch sme už všetci unavení, preto roztriem inú kauzu, a to ako vraj zbil svoju ženu, alebo pytliačil v „Domovine“. Takýto človek, hypokrat, politik, dokonca profesor, polomafián, spieva o rodnej zemi a láske k nej. Pritom on sám, iba rozvracia štát, a vôbec pochýbujem, či triedi odpad. Rozhodne by doň zatriedil svoje pôsobenie v tejto ohavnej pesničke, ktorú nemožno nazvať inak ako „sračka“.

Tento skvost pokrstil sám Ján Slota, predseda strany SNS, jeho osobu, ale nemám chuť predstavovať. Krstili „čečotovicou“, z ktorej si aj riadne upil, a potom sa vrátil naspäť do parlamentu, hlasovať za svojich voličov. Zodpovedne. Prednedávnom sa nechal fotiť spitý na chodbe v parlamente, drzo a hlúpo sa snažil zastrieť svoje počínanie.

Vody slovenského internetu poskytli hudobnému debaklu ráznu odpoveď, z relevantných reakcií nemôžem opomenúť zaujímavý príspevok na blogu močná hudba, rozhodne ju doporučujem prečítať. Ide o paródiu svetoznámeho slovenského blogu nočná hudba, ktory na svojich stránkach uverejňuje dlhé roky linky na najkvalitnejšiu hudobnú produkciu sveta. Druhým skvelým počinom je paródia samotnej pesničky od Tomáša Hudáka zo serveru sme.sk

Záverom by som chcel vyjadriť svoje poľutovanie nad celou situáciou. Mrzí ma, že si niekto v dnešnej dobe dá záležať na produkcii braku takýchto rozmerov. Že miesto prezentácie svojich politických zámerov pseudo-umeleckou cestou nezvolili radšej detský domov, alebo rodiny s veľkým počtom detí. Ľudia by videli, že sú centrom ich záujmu. No skutočnosť je na hony vzdialená tomuto utopickému obrazu. Žijeme v dobe kedy politici neobetujú jedinú korunu umelcom, mladým talentom, no sami sa radi zapoja do procesu tvorby ak ide o ich sebeckú prezentáciu. Výsledkom je úbohý pokus v rovine umeleckej, ktorý osloví skutočne len najvyprahlejšie duše. Mladé talenty sú takto odkázané na bezduché relácie o talente, no čo s tými, čo to myslia vážne? Welcome to my domovina.

linky: