nedeľa 18. apríla 2010

EHMK 2013 close up tyzden 5

Európske hlavné mesto kultúry - Košice, rok 2013. Muž s Asusom zaveseným na pleci jemným pohybom palca stláča diaľkové od novučičkého auta. Je slnečný deň, niečo okolo 9:30, vtáčiky iskrivo štebotajú keď na zadné sedadlo dopadá nové číslo stále fungujúceho Týždňa. V mysli mu pri pohľade na nový streetartový výtvor prebehne hmlistý obraz spomienky. Tenkrát to bolo celé o tom aby pozdvihli kultúru, aby zastrešili upadajúceho ducha doby, aby ponúkli miesto alternatívnej scéne. "Pcha", ulahodí si. Stojím opodiaľ a v mojej mysli buráca vlak nadávok. Čo iné sa dá čakať od človeka čo vyrástol v obývačke, v ktorej jednu stenu tvorila idilická veľkoformátová fotka švajčiarskej alpskej pokojnosti.

Nedávno v našom meste prebehla diskusia na tému, ktorá mala bežnému občanovi umožniť priamu konfrontáciu s organizátormi EHMK. K slovu sa dostli obe strany, ale ako sa dalo čakať, všetko bolo o peniazoch a o jednom veľkom koryte, ku ktorému sa svinky hrnú. Za 60 miliónov eur, sa toho zrekonštruuje veľa, a samozrejme naprojektuje, to celé treba zanalyzovať, vypočítať riziká a na to všetko máme predsa firmy a ľudí. Proces birokratických prieťahov a naťahovačiek a samotná realizácia tohto projektu začínajú pripomínať stavbu ďialníc na Slovensku ci v Česku. Druhou stránkou sú predstavitelia kultúrnych organizácií, ktorých od koryta odsunuli, právom nahnevaní. O samotnej diskusii sa snáď v najobjektívnejšom zázname dočítate tu.

Som milo prekvapený tím, ako sa rozhýbala kultúra v našom meste, ktoré sa z nudnej patriotickej provincie Východ rázom vyšvihlo na mesto, v ktorom sa nemusíte nudiť, ak vám chutí umenie. Pravdou zostáva, že projekt už teraz kultúrnej obci pomohol, no je ťažké vyhovieť každému. Otázka financovania a toho, kto dostane a nedostane dotácie však nie je vždy transparentne riešená. Oná kultúra môže vznikať naozaj z čistého presvedčenia a osvety. Ku príkladu spomeniem bezplatné prednášky What the hell...is?, smerované širokej vrstve, ktorá javí záujem o súčasnú kultúru. Ďalším príkladom obrovskej snahy v našom meste je projekt DOCsk, nultý ročník festivalu slovenských dokumentárnych filmov. Paradoxne ale od takto prínosného projektu na svoju škodu EHMK neprispelo. Na tomto mieste chcem ale zdôrazniť problém.

Dôležitejšia je angažovanosť, umelecký prínos alebo známosti? Samozrejme na kultúrnom trhu musíte disponovať všetkými tromi, no čas od času sa zastavím na pomyslenou agendou, ktorou pracuje naša radnica, ktorá sa prezentuje EHMK a podporou alternatívnej scény. V skutočnosti je to len ďalšia politická hra o financie a službičky, a neprávom odsunutý majú k dispozícii dve riešenia. Ostať plakať v kúte a dokázať, že im šlo iba o dotácie a nie o samotnú kultúru, alebo sa postaviť na nohy a nájsť iné riešenie, či sponzorov, a dokázať tým opak.

Unavujú ma diskusie, darmožráčov a ufňukancov, ktorý vidia príležitosť presadiť svoje záujmy a nie záujmy nás všektých. V takýchto prípadoch ma ich odsunutie od dotácií vôbec nemrzí. Čo ma mrzí je magistrát, ktorý bez akéhokoľvek kultúrneho vzdelania rozhoduje o projektoch a o ich dotovaní. Našťastie sa nájdu aj takí, ktorých to neodradí, a právom im sklaniam poklonu a vyslovujem obdiv.

Birokratický stupeň v tejto veci nemožno obísť, a je načase to akceptovať ako potenciálnu prekážku v celom procese. Taktiež nikto a nič nezabráni rôznym politickým prestrelkám a pokusom o nadvládu alebo sebaprezentáciu. Hoci si rád vypočujem prednášku Asusáka o tom, že umenie a kultúra nemajú úroveň, dianie v mojom rodnom meste vraví niečo iné.  Dramaturgovia v Tabačke a Kulturparku, či mnohé novovzniknuté projekty vravia o niečom inom. To že si Asusák zapne po ťažkom dni TV a vidí v nej Panelák či Superstar frančízu svedčí len o jeho úpadku. Use the city! 


nedeľa 11. apríla 2010

úvaha o mojsejovcoch

Už dlhší čas z kuchyne manželskej dvojice Mojsejovcov počuť len varenie. Hviezdne slávny pár je živým príkladom fungovania negatívnej reklamy v praxi. Úsmev mi na tvári vyčarí spomienka, ako mi vypatlaný šofér sťahováckeho auta rozprával o tom, že Braňo Mojsej je fajn človek a že ho pozná. Chudák sa chcel blisnúť pred mladým uchom. Mal som sotva šestnásť a život bol pre mňa krabička cigariet skrytých v hydrante. č jednom som mal však jasno: Braňo Mojsej je bývalý čašník z Rokoka, ktorého si narazila bohatá panička, ktorá si narazila VSŽ počas privatizácie.

Mojsejovci sú najslávnejší a najstupídnejší manželský pár na zemeguli, ktorý sa ako rakovina rozliezal posledných päť rokov slovenskými médiami. Mojsejovci mali vlastnú reality show, kde urážali všetko okrem psa Kusaja. Vyhral ten, ktorý sa pchal najviac Mojsejovcom do zadku. Mojsejovci mali vlastnú talkshow, a nebáli sa žiadných otázok, čo ostatne môžte posúdiť v nasledujúcich reakciách.




Okrem bývaleho čašníka tvorí "mozog" dvojice manželka Nora, prepudrovaná a korpulentná podnikateľka, ktorá svojím východniarskym prízvukom a neslušným a jednoduchým vyjadrovaním dotvára celkový image snobizmu plného gýču. Ich dom je preplnený značkovým nábytkom, a oblečením, pri ktorom stále upozorňujú na pôvod a cenu. Mojsejovci sú živým príkladom ako sa správa hlúpy človek, ktorý má peniaze, avšak nedokáže s nimi narábať. Miesto charitatívnych aktivít sa venujú nadbytočnému nakupovaniu kožuchov hodnoty auta a ešte sa pri tom nechajú natáčať, aby to zvedavý národ videl. Veľmi výrazným prvkom ich charakteru je alkohol, Braňo ako bývalý pacient protialkoholickej liečebne



Ich konanie je odzrkadlením našej doby, a čo to napovedá aj o mediálnej kultúre, ktorá sa podieľa na úpadku hodnôt. Myslím, že napriek tomu, že tento článok vôbec neznie objektívne vyjadruje v jednoduchosti všetky emócie ktoré sa nahormadia s ich menom. Perličkou na záver nech Vám je gýčovitá pieseň samozvaného rockera z Pereša ako aj jeho analýza celkovej situácie. Ako sa vraví, talenty treba hľadať, blbec sa presadí sám.