Začal by som s obhajobou tohto príspevku, a to konkrétne k otázke prínosnosti. V mojom rozpracovaní sa práve nachádza ďalšia nemenej významná kniha, umení a kýč od Tomáša Kulky, ktorou sa pokúsim tematicky nadviazať na príspevok dnešný, ktorý venujem recenzii veľmi signifikantného diela v umenovedách moderného umenia. Hoci gýč nie je žiadnou novou vecou, myslím, že k jeho pochopeniu a uchopeniu sú dôležité ko konkrétne tieto dve knihy, nakoľko od suchých umenovied sa snažia odlíšiť pútavejším štýlom výkladu, ktorý nijak neobmedzuje kvalitu. A aby som už netáral, prejdem k samotnej recenzii.
Nicolas Bourriaud je francúzsky kritik a kurátor, ktorý svoje úsilie zameriava predovšetkým na scénu súčasného umenia. Pôsobil vo viacerých galériách po celom svete, no najmä v rodnom Francúzsku. Spoluzakladal a viedol Palais de Tokyo v Paríži, kurátorsky je činný aj v londýnskej Tate Britain galérii. Jeho bohatá publikačná činnosť zahŕňa články v magazíne Flash Art a vlastný magazín Documents sur l'art, no predovšetkým početné knižné publikácie, z ktorých má najväčší ohlas dvojica kníh Relational Aesthetics (1998) a Postproduction (2001).
V prvej spomenutej dáva priestor v tej dobe súčasným umelcom, ktorých tvorba Bourriauda podnietila k hľadaniu spoločných parametrov - zaoberali sa medziľudskou sférou. Išlo podľa jeho slov o “nakopnutie” novodobej estetiky, ktorá sa začala strácať v zložitých techno-politických podmienkach 90-tych rokov. Taktiež sa podpísal po definíciu termínu “relational art” - "a set of artistic practices which take as their theoretical and practical point of departure the whole of human relations and their social context, rather than an independent and private space.", ktorý bližšie objasňuje spomínanú tvorbu. Postproduction, tak ako jej predchodca, vychádza z nových sociopolitických podmienok 90-tych rokov, aby opísala kolektívne cítenie, o ktoré sa súčasné umelecké praktiky začali opierať. Autor vo vlastnom predslove tvrdí, že nemá objektívnosť novinára ani abstrakciu filozofa, aby ilustroval svoje teórie a tento defekt alebo výhoda sa tiahne celým textom.
Presne posledne spomenutá myšlienka má dve tváre. Na jednej strane elitárneho humanitného vedca môže takýto postoj k svojej práci odradiť, a podporiť tým rôzne teórie, no na strane druhej, textu nechýba formalita, ľahkosť a nesmierna dávka transparentnosti, ktorá sa výrazne odlišuje od iných estetických textov. Takýto postoj autora možno s veľkou pravdepodobnosťou priradiť k snahe priblížiť text k masám, ako aj samotným umelcom, ktorých povaha častokrát nekorešponduje s hľbavou analýzou textu. Komu je text určený primárne však zostane záhadou, nakoľko esejistický štýl popretkávaný odkazmi na kanonické dogmy sa nesnaží miestami o vedeckosť, a ani o abstrakciu, no to ho konieckoncom predurčuje stať sa odrazovým mostíkom, akousi zjednodušenou kostrou problematiky moderného umenia. Dovolím si celý text označiť za výnimočný a veľmi prínosný pre danú oblasť problematiky.
Bourriaud nastolil systematický didaktizmus, a práve to je jedna z kľúčových vlastností, prečo by som odporúčil siahnuť po tejto knihe. Aj priemerne pozorný čitateľ, a povedzme si otvorene, že tvoria väčšinu, odchádza od čítania spokojný a obdarený vedomosťami bez toho, aby častokrát siahol po výkladovom slovníku, či neznáme pojmy zdĺhavo vyhľadával inými prostriedkami. Celému kognitívnemu procesu nahráva prehľadná systematickosť, príjemná štylizácia a vysoká čitatelnosť. V čo najväčšej možnej miere Bourriaud modeluje rozoberané javy na reálnych udalostí, nielenže tým aktívne podopruje svoje teórie, puncuje ich vierohodnosťou, ale istá dávka obraznosti ktorú používa má za následok redukciu abstraktnosti, ktorá následne vedie ku vágnym a nepresným definíciam.
Nicolas Bourriaud nepopierateľne disponuje znamenitým vkusom, kedže svoje teoretické názory modeluje aj na znamenitých umelcoch. Tak ako v predchádzajúcej knihe aj tu dal prednosť rovnakému spektru tvorcov, závery konštruuje na základe úvah, pozorovaní a nálezov, ktoré však ťažko stotožniť s tvrdou vedeckou prácou. V určitých miestach sa zdá že samotných umelcov a ich predchodcov zbytočne nadnáša, čo veľmi nesvedčí v jeho prospech. Ďalším závažnejším nedostatkom jeho práce možno označiť snahu objaviť a nájsť súvislosti tam, kde nie sú čitateľovi zrejmé, je otázne, či tie súvislosti nie sú dielom prílišneho tlaku, avšak, chcel by som zdôrazniť, že rozprávaním o konkrétnych autoroch a dielach perfektne modeluje diskutovaný problém.
Bourriaud má skrytú potrebu pretláčať svoj názor, a to je môj subjektívny pocit, ktorého sa nedokážem zbaviť. Na pomoc si berie autority Marxa, Duchampa, Delueza, Wittgensteina, Levyho a mnohých iných, obratne hľadá súvislosti, typológiu či praktiky súčasnej scény. Snaží sa dokázať umelcov intuitívny vzťah k histórii umenia, ktorý vyústil do “the art of appropriation”, čo prirodzene ovplyvňuje ideológiu vlastníctva, a posúva ju k používaniu foriem, ku kultúre neustálej aktivity znakov založených na kolektívnom ideále - zdieľanie.
Taktiež zavádza viacero novátorskych pojmov - detournement, semionaut, komunizmus foriem. Tvorbu prirovnáva k výrobe(Duchamp), prirovnáva k DJingu a jeho technikám. V záver knihy čitateľovi radí ako obývať súčasnú scénu. Z hľadiska teórií mu nemožno uprieť novátorstvo a prvenstvo, ako aj hutnosť a prijatelnosť. Postrproduction je úvaha, ktorá si rozhodne zaslúži pozornosť a uznanie.
